EXPEDÍCIA ČLENOVIA PRIEBEH FILM FOTOGALÉRIA KNIHA NÁVŠTEV




PRIEBEH EXPEDÍCIE

Traja muži a Kvetinka: Cesty do neprebádaných kútov našej planéty už dávno nenazývajú bláznovstvom. Skôr poznaním. Každá taká expedícia stojí a padá na ľuďoch. Becko, ako Petrovi Ondrejovičovi hovoria priatelia, o tejto ceste sníval sedem rokov. V roku 1997, ako prvý človek vôbec, prešiel naprieč stolovou horou Auyán Tepui a zlanil Salto Angel, najvyšší vodopád na svete. Tentoraz mal ostrieľaný dobrodruh a svetobežník v hlave iný plán. V Južnej Amerike je ako doma. „Chodí tam zimovať, aby nemusel doma v Beckove kúriť,“ špásuje druhý člen výpravy Pavol Barabáš, svetovo uznávaný dokumentarista a kameraman. Zažil a priniesol svedectvo z mnohých expedícií, ktoré na hony obchádzali civilizované končiny. S Beckom absolvoval africkú expedíciu OMO - cestu do praveku. Mužom do tretice bol Vondo - Jaro Vonderčík, horský vodca a skúsený horolezec. Na svojom konte má výstupy v rôznych horstvách sveta vrátane Himalájí.

A napokon Kvetinka. Tak častovali dvadsaťštyriročnú horolezkyňu Danku Somorovskú, študentku architektúry. Nováčika. Na expedícii mala premiéru. Spolu ich čakalo takmer mesačné dobrodružstvo.


Cieľ bol jasný: Ako prví vyliezť previsnutou štítovou stenou na Horu boha zla, prejsť po jej divokom a neprebádanom povrchu, dostať sa na začiatok Diablovho kaňonu, zliezť popri vodopáde Salto Churún a prejsť kaňonom zarezávajúcim sa hlboko do stolovej hory, v okolí ktorej žijú pôvodné domorodé kmene amazonských Indiánov. Najdôležitejšie bolo prežiť.


Kapitán Alfonzo: Lieta v amazonskej džungli. Naslovovzatý znalec národného parku Canaima, s rozlohou ako dve tretiny Slovenska. Vraj kedysi riadil veľké Boeingy. Ale... Zamiloval sa do stolových hôr a odvtedy zásobuje Indiánov, prezradil členom expedície. V jednomotorovej Cesne ich od rieky Orinoko z mesta Bolivar priblížil k vysnívanému cieľu. Mierili na juh. „Pod nami sa otvorila šialene zdevastovaná krajina, ešte pred desaťročiami zalesnená. Prelietali sme ponad pýchu venezuelskej Guyany - priehradu Guri. Po vyše dvadsiatich rokoch jej existencie trčali z vodnej hladiny milióny stromov. Vystriedal ju prales. Živý zelený koberec. Aj tu bolo badať činnosť ľudí. Zďaleka nie je už taký nedotknutý a nekonečný, ako sa píše v starých cestopisoch. Kde-tu svieti fliačik vypáleného pralesa a indiánsky domček. Políčka, na ktorých domorodé kmene pestujú svoje plodiny: juku a banány,“ opisuje Becko. To sa už v diaľke črtali náznaky tajomnej vysočiny. Na plató z kryštalických hornín ležia pieskovcové stolové hory, vysoké až tritisíc metrov. Každá z „tepní“, ako ich nazývajú domorodí Indiáni z kmeňa Pemonov, predstavuje ostrov obkolesený širokým morom najhustejšieho pralesa. Alfonzo im z neba ukazuje tú ich - Auyán Tepui. Aby mali predstavu, čo ich čaká a neminie. Diablov kaňon, majestátny Salto Angel, najvyšší vodopád na svete, rieka Churún a všetko ostatné, zhora zlievajúce sa do jedinej farby: sýtej zelenej. Stroj pristál na trávnatej ploche lemovanej niekoľkými domčekmi. Dedinka Uruyén. „Uvítací výbor nám oznámil, že bez asistencie dvojice indiánskych sprievodcov nesmieme ani na krok. Súhlasili sme. O výstupe na horu nepadlo ani slovo. Indiáni majú totiž z Auyán Tepui bytostný strach. A rešpekt. Podľa povier tam sídli démon Canaima, čo v preklade znamená Zabijak. Nikdy tam hore neboli a ani nepôjdu.“ Becko je pokojný. Trojdňová cesta pod horu poskytovala dosť času, aby sa zbavili neželaného sprievodu. Ako? „Na druhý deň dostali zaplatené na cestu späť. A slušne sme sa im poďakovali,“ priznáva Peter. Všetkým padol kameň zo srdca. Ostali sami. Džungľa sa za nimi potichu zatvorila a oni vykročili do neznáma.


Stratený svet: Na stolových horách sa zastavil čas. Zakonzervoval tajomný svet druhohôr, starých najmenej dvesto miliónov rokov. V dobách, keď sa na Zemi vystriedalo more so súšou a vrásnili sa nové pohoria, zostával tento plát zemskej kôry nedotknutou pevninou odolávajúcou náporom biologických síl. Legendy hovoria o prežívaní dávno vyhynutých dinosaurov a prajašterov. Stratený svet. Vo svojom románe si ho vysníval už anglický spisovateľ Arthur Conan Doyle. Jeho hrdinovia vystúpili na najväčšiu stolovú horu Guyanskej vysočiny, kde sa stretli s prežívajúcimi praživočíchmi. Doyle v Južnej Amerike síce nikdy nebol, ale jeho fantazírovanie malo reálne korene. „Každý, kto sa sem vyberie, túži stretnúť nejakého jaštera,“ priznáva Pavol Barabáš.

Cesta na úpätie hory bola prvou skúškou. Museli sa predrať dokonalým „kvetinárstvom“. Nízkou, strastiplnou džungľou. Na chrbte mal každý dvadsaťpäť kilogramov. Všetko, čo potrebovali na dvojtýždňové prežitie v extrémnej divočine. „Kompletný lezecký materiál, 180 metrov lán, stany, spacie vaky, kladivo, sekeru a v každom batohu zápalky. No a stravu - krúpy, šošovicu, špagety, polievky a štipľavú papriku,“ vymenúva Paľo. Po troch dňoch prišli k panenskej, vyše tristometrovej previsnutej stene. V reči horolezcov: obtiažnosť 7 plus. Bola to jediná cesta na stolovú horu. Trvalo im dva dni, kým ťažký prvovýstup dokončili. Za absolútnej tmy, pri svetlách čeloviek, liezol Becko s Vondom posledné dĺžky. Cestu nazvali: Niekto na hore ťa má rád.


Boj o každý meter: Povrch hory je nielen mysteriózny, ale i veľmi členitý a rozmanitý. Aj keď sa z lietadla zdalo všetko rovné ako stôl, realita bola iná. „Pieskovcové pláne medziposchodia Auyán Tepui sú posiate balvanmi, kamennými labyrintmi, priepasťami, roklinami a to všetko zakryté hustou vegetáciou, ktorá takmer znemožňuje pohyb človeka. Zápasili sme o každý meter. Skákali sme s batohmi z kameňa na kameň, obchádzali, preliezali, brodili sa. Každý krok bol nebezpečný. Keby sa nám tu niečo stalo, nikto by nám nepomohol. Ani domáci by nás tu nenašli, lebo tu nikto z nich pred nami nebol. Poznal to len Becko. On prvý objavil prechod k Salto Churún,“ tvrdí Pavol Barabáš. Od ôsmej rána do večera do šiestej boli na ceste. Niekedy prešli za deň iba niekoľko stoviek metrov. Džungľa bola jednoducho taká. Na prvý pohľad začarovaná a takmer nepriechodná. Bývali vyčerpaní z hľadania schodnej cesty, ale vzájomná pomoc a súdržnosť ich posúvala stále dopredu. Jedli stroho, pili z tmavočervenej rieky tečúcej po povrchu hory, spali do sýtosti. Dvanásť hodín. Toľko, koľko trvala tma. Spávali kade-tade. Po jaskyniach, pod skalami, tam, kde našli akú-takú rovnú plochu. Oslobodili sa. Pavol Barabáš má vysvetlenie: „Najdôležitejšie bolo úplne sa odstrihnúť od sveta. Riešili sme iba to, čo bolo pred nami. Pod nosom. A postupne sa nám menili priority. Dôležité bolo zohnať drevo, založiť oheň, navariť a vybrať miesto, kde budeme spať. Každý vedel, čo má robiť, ako pomôcť. A boli sme šťastní. Prechádzali sme očistou, každý svojím spôsobom, sám za seba.“ Neubránili sa ani myšlienkam na pradávne živočíchy, o ktorých tu kolujú všakovaké legendy. „Bohužiaľ, okrem veľkých jašteríc a hadov sme žiadne nevideli, ale v noci sme počuli zmes úžasných škrekov a zavýjaní, ktoré mali k druhohorám asi najbližšie. Behal z toho mráz po chrbte. Rastlín, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete, iba na stolových horách, bolo objavených už mnoho. Neznáme veľké zvieratá zatiaľ nie. Sen o stratenom svete ešte neumrel.“ Každým dňom sa približovali k unikátnemu Diablovmu kaňonu.


Salto Churún: Posledných tristo metrov na jeho hranu im trvalo päť hodín. Museli prekonať zarastené poschodia kameňov veľkých ako autobusy. Ľahko sa v nich dalo zablúdiť a stratiť orientáciu. Najexponovanejšie miesto ich však len čakalo. Hlboký kotol, na okraji ktorého sa ocitli. Začiatok kaňonu. Nečudo, že toto miesto niekto z lietadla pomenoval Studňa. Zobrala im dych. „Pod nami bolo šesťsto metrov hlboké prázdno. Na dne koberec pralesa. Ostré kontrasty oranžovej, zelenej a modrej. Navôkol zvislé steny, z ktorých v jednom mieste vyrážal vodopád. Úchvatná scenéria, nič krajšie som v živote nevidel. Kvôli tomu pohľadu sme sem išli.“ Paľovi Barabášovi sa len ťažko hľadajú slová. Museli zlaniť nadol. Postupne. Opatrne. Starosti im robili najmä ťažké batohy. Už sa zotmelo, keď sa im podarilo preraziť prales na dne mokrého kaňonu a pod obrovským balvanom založiť táborový oheň. Ten deň im zobral veľa síl. Šťastie mal najmä Becko, ktorý zo steny zliezal posledný. Pred koncom schádzal neistený. V ruke mu znenazdajky zostal kameň, na ktorom visel. Padol dvadsaťpäť metrov, medzi lobélie. Tento výškový špecialista má životov ako mačka. Skrátka nezmar. „Do tábora prišiel už potme. Poudieraný, krvavý, ale po vlastných. Chvalabohu,“ vydýchli si ostatní.


Diablov kaňon: Lemujú ho majestátne, niekoľkostometrové steny. Gigantická vertikálna scenéria. Ráno krajšia ako večer. Zdola magická, iná, akú ponúkajú turistom vyhliadkové lety lietadlom. Po vlastných sa sem nikto neodvážil. Dno panenského kaňonu ukrýva rieku Churún. V období sucha však nemá dostatok vody na splavovanie. A tak traja muži a Kvetinka postupovali starým známym a zároveň zúfalým spôsobom po strmom okraji rieky. Ostatne, z lezenia v pralese sa vykľula zaujímavá disciplína. „Po pár dňoch z nás boli machri na pohyb v tomto kvetinárstve. Postupne sme sa naučili, čoho sa chytiť, ktorá liana sa pod nami odtrhne a po ktorej sa dá spustiť ako po požiarnej tyči.“ A to hovorí muž, ktorý mal na oku kameru.

Kaňon sa postupne otváral. Po niekoľkých dňoch to prišlo. Očarujúci pohľad na Salto Angel. Takmer kilometer, presnejšie - 979 metrov vysoký vodopád. Najvyšší na svete. Pomenovali ho po americkom pilotovi a dobrodruhovi Jimmovi Angelovi, ktorý sa v štyridsiatych rokoch minulého storočia preslávil odvážnymi letmi v pralesoch Južnej Ameriky. Raz ho najal istý zlatokop, McKraken, aby pristáli na neznámej stolovej hore. Keď odštartovali, ukázal prstom na juh. Cez vrstvu mrakov doleteli k rozľahlej stolovej hore. Jimmy mal príležitosť ukázať, že vie pristáť aj na nemožnom mieste. McKraken vyskočil z lietadla a začal napĺňať vrece zlatými nugetami. Trvalo to príliš dlho, až ho Jimmy musel upozorniť, že ak neodštartujú, zastihne ich súmrak. Od tých čias letel Angel nad stolovými horami možno stokrát, ale to miesto už nikdy nenašiel. A nenašiel ani zlatokopa. Zato, keď sa raz vrátil, povedal priateľom, že našiel vodopád vysoký jednu míľu. Po smrti jeho popol rozsypali tam, kde si to želal. Nad prírodným úkazom, ktorý za života familiárne nazýval „môj vodopád“. Zahynul v Paname pri nevydarenom pristátí. Vodopád pomenovali na jeho počesť Angel fall. Indiáni mu hovoria inak. Úžasná stuha padajúcej vody z nebies, tak znie doslovný preklad. Najvyššia sprcha sveta, tak ho pred siedmimi rokmi nazval Peter Ondrejovič. Po prechode Auyán Tepui vtedy za dva dni zlanil Santo Angel, vysoký ako tri Eiffelovky a dvadsaťkrát vyšší ako Niagarské vodopády. „Stáli sme pod ním a nevedeli sa vynadívať,“ spomína Pavol Barabáš, ktorému v hlave dozrieva dokumentárny film. Má už aj názov: Amazónia vertikál. Bude o tom, čo videli. A nielen o tom...


Na konci: Od Salto Angel sa plavili na malom nafukovacom člne po kataraktoch rieky Churún deväťdesiat kilometrov k dedine Canaima. V povodí Churúnu žijú Indiáni, bojujúci v pralese o prežitie s hrozbou blížiacej sa civilizácie, ktorá sa snaží podmaniť si všetko pôvodné. Žijú na rieke, iba z toho, čo im dá. A práve kvôli domorodým obyvateľom plánujú Pavol Barabáš a Peter Ondrejovič vrátiť sa pod stolové hory. Čaká ich ďalšia cesta na územie amazonských Indiánov kmeňa Yanomami, ktorí sú najpočetnejšou skupinou posledných obyvateľov pralesa. „Hrdo odmietajú všetko, čo ponúka civilizácia. Jedni z posledných prírodných ľudí na tejto planéte. Žijú spôsobom lovcov, zberačov, rybárov a pralesových poľnohospodárov. Podvedome však cítia, že ich svet mizne a umiera. Ustupujú silnejšiemu. Konajú úplne podľa zákonov prírody,“ rozpráva dokumentarista o ľuďoch, ktorých život by mal byť súčasťou jeho nového filmu.





     www.k2studio.sk

Táto stránka vznikla v rámci projetku Expedition.sk - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií!

Návštevnosť: